Evolúcia naučila človeka ľúbiť; pár koní utiahne voz ľahšie. Kým ľúbiš, žiješ. Bla bla bla. Prečo nás potom láska tak účinne ničí? Vysnívaná, platonická, neopätovaná, aj tá naplnená. Vie láska aj niečo iné, než hrýzť sa do vlastného chvosta? Zoja láske neverí, viac ako lásky sa bojí len smrti. Tej sa už, na rozdiel od lásky, do očí pozerala. Vladimír sa z lásky po všetkých tých rokoch strávených v posteliach nespokojných žien po záruke smeje a obyvatelia Chudej Lehoty, tí ľúbia iba svoje spomienky. Stretli sa náhodou, hoci vysvitne, že niektorí jej pomohli. V príbehu sa dosť klame, kradne a aj na katastrofy dôjde, no na jeho počiatku bola hnusoba a vajce v meteorologickej búdke. Zoja a Vladimír uviazli vo vymierajúcej dedine a pripravujú sa na koniec sveta. A do toho furt nejaké počasie. Koľko rozhovorov musíme prežiť, kým prestaneme konverzovať a dovolíme slovám aby skutočne hovorili to o čom sa nehovorí? Nevedno, ako to dopadne, ale povedané s klasikom - takáto je láska v čase korony. Intímnym ľúbostným príbehom zmrzačeným zlomyseľnosťou veľkých i malých rán osudu sa autor známych historických románov na pomedzí faktu a fikcie vracia s románom zo súčasnosti s malou dávkou sci-fi, v ktorom opäť kladie dôraz na dobre odpozorované situácie, precíznu prácu s dialógmi plnokrvných postáv a prekvapivé dejové zvraty. Vytrvalý sled živých dialógov chytí čitateľa od prvej strany a nepustí, kým nezaznejú posledné slová príbehu, ktoré sú zároveň prvými slovami ďalšej zriedkavej lásky.